středa 17. dubna 2013

20. kapitola


Ona a Jack budú spoločne bývať.
Cameron zasiahla praktická skutočnsť tejto situácie,  počas cesty autom do Jackovho bytu na South Loop. Požiadal Wilkinsa, aby mu vydvihol veci z auta a „pár vecí“. Keď sa pohli od budovy FBI, naklonil sa cez sedadlo a opýtal sa jej ohľadom, či vie ako bude ochranná starostlivosť prebiehať. Nonšalantne odpovedala, že teraz z jej hlavy nedokáže vymyslieť žiadnu otázku.
Nebola to pravda.
Mala veľa otázok. Na začiatok, kde presne bude Jack spať? Môže ísť počas dňa ešte do práce? Bude očakávať, že bude variť, kým bude u nej doma? (Iste najistejší spôsob ako ich zabiť.) Budú sa spolu správať normálne v každodenných veciach, ako pozerať sa v noci na televíziu? (Čo jej pripomenulo – naozaj by potrebovala odstrániť zo spomienok, čo sa stalo na rozlúčkovej párty .).A kde presne chce spať? (Táto konkrétna otázka jej vŕtala hlavou oveľa viac, zaberalo to oveľa väčšie percento úvah, ktoré si opakovala.) Bolo mu dovolené, aby ju vôbec nechal samú, čo keď sa bude chcieť osprchovať? Alebo čisto z hľadiska bezpečnosti nebolo by pre ňu lepšie, aby sa k nemu pripojila ...



„Bude to trvať len pár minút,“ povedal Jack, keď išli vo výťahu do jeho podkrovného bytu na štvrtom poschodí. Pozrel sa na ňu. „Si v poriadku? Vypadáš, ako by si potrebovala na chvíľu vypadnúť.“
„Stále spracovávam všetko, čo sa dnes stalo,“ povedala Cameron a dúfala, že sa nerozpáli vo výťahu pri pomyslení na jeho nahé telo v jej sprche.
Keď dorazili na štvrté poschodie, Jack ju viedol do bytu na konci chodby. Odomkol a otvoril dvere pozývajúc ju dovnútra.
Nevedela, čo si má pomysleť o Pallasovom byte. Myslela si, že bude mať niečo chladné s minimálnym množstvom nábytku a s veľkým množstvom šedej, ale to nebolo to, čo našla, keď vošla do dverí. Steny boli stavané z tehál a strop bol klenutý v súlade s podkrovným štýlom. Obývacia izba bola prepojená s modernou kuchyňou a po jej pravej strane sa objavila toaleta a malá kancelária. Bolo tam aj druhé poschodie, prechodové schodisko viedlo k malému balkónu. Okrem toho boli otvorené dvojité dvere z matného skla cez ktoré videla do spálne.
Prinajmenšom bolo toto miesto teplejšie a oveľa ústretovejšie než čakala. Ale to nebolo to, čo ju prekvapilo najviac. Čo naozaj upútalo jej pozornosť boli všetky tie knihy.  
Celá stena Jackovej obývačky bola plná kníh – boli ich tam stovky – a boli prehľadne usporiadané na tmavo mahagónových policiach. Ďalšie knihy zbadala na spodnej polici jeho stolíku.  
„Wau,“ povedala Cameron, keď prechádzala okolo regálov. „Máte tu peknú zbierku.“ Vyzeralo to ako zmes všetkého, beletria, literatúra faktu, viazaná kniha i paperback. „Musíte byť veľký čitateľ.“  
Jack pokrčil ramenami. „Zapĺňa to môj voľný čas. “
Cameron by strašne rada vlastnila takú zbierku kníh – to bol jeden z jej plánov v dome, prerobiť časť tretieho poschodia na knižnicu. Nie že by mala šancu prečítať toľko kníh, koľko by chcela, väčšinu svojho voľného času trávi s Collinom a Amy. Má vlastne Jack niekoho v živote tak, ako má ona Collina a Amy. Alebo niekoho, keď na to príde. Vyzará strašne ..... osamelý.
Ukázal na poschodie. „Idem si zabaliť nejaké veci.  Dáš si niečo na pitie?“   
„Nie, v pohode. Ďakujem.“
Ako náhle odišiel hore, Cameron si prezrela pozornejšie obývačku. Hľadala čokoľvek, čo by jej pomohlo nahliadnuť do tajomstiev Jacka Pallasa. Na stene oproti gauču mal pôsobivú TV s plochou obrazovkou– samozrejme to bola veľká televízia, možno mal tajomstvá, ale stále to bol chlapec – a ohľadom kníh pod konferenčným stolíkom, mohla povedať, že sa zaujíma o čiernobiele fotografie.   
Pár rámikov na stolíku vedľa gauča upútali jej pohľad. Cameron bola zvedavá a tak k nim zamierila. Jedna z fotografií bola vyfotená pred niekoľkými rokmi – Jack a traja ďalší chlapci, ktorí končili štúdium na West Pointe, boli formálne oblečený v šedých uniformovaných plášťoch, rukaviciach, bielych nohaviciach a čiapke.
Cameron zdvihla rámik. Na fotografii bol Jack so širokým úsmevom a ruky mal prehodené okolo ramien chlapcov, ktorí stáli vedľa neho. Bol to jeho úsmev, ktorý ju omráčil – tak drzý a tak otvorený. Zdanlivo tak odlišný od muža, ktorého teraz poznala.
Obrátila sa na ďalší obrázok v rámiku. Bola to čiernobiela fotografia ženy okolo dvadsiatky, ktorá sa smiala, keď tlačila malého chlapca na hojdačke. Žena mala tmavé oči, rovnú bradu – dlhé vlasy stiahnuté  čelenkou dozadu. Bola veľmi podobná Jackovi.  
„Moja sestra a synovec,“ ozval sa jeho hlas za ňou.
Cameron sa otočila. Stál pred ňou s taškami na zemi pri jeho nohách. Nemala vôbec potuchy, ako dlho tam už stál. Snažila sa neodhaliť, aká bola zvedavá, keď kládla fotku v rámiku naspäť na stolík. „Vidíš sestru a synovca často?“
„Nie tak často, keďže som bol v Nebraske. Ale dúfam, že teraz ich uvidím častejšie.“ Hodil si veľkú tašku cez rameno.
„Pripravená?“
Cameron si nemohla pomôcť, keď jej oči prechádzali po jeho tele, spomenula si na noc v Manor House. Silné ramená a paže, ktoré ju opreli proti dverám. Štíhle boky a svalnaté stehná, ktoré sa prudko tlačili proti jej. Pevný hrudník a brucho, ktoré skúmala rukami. A intenzívny pohľad túžby v jeho očiach.
Teraz bude spať v spálni vedľa nej.
Pravdepodobne by mala lepšie šance s vrahom.

KEĎ SA VRÁTILI  do Cameroninho domu, Jackova prvá úloha na programe dňa bola, aby sa ubezpečil, že dvere boli opravené podľa jeho príkazov, tiež prvý predný zámok a potom aj francúzske dvere v spálni, ktoré viedli na balkón. Ako prikázal, agentúra poslala cez personálnu službu  dvere s vyčisteným sklom.
Cameron pozrela na to dielo skepticky.
„Rozhodne to dodalo na kvalite istú zdemolovanoť, ktorú som pri renovácii hľadala “
„Je to bezpečné. O štýl sa môžeme starať neskôr,“ povedal Jack.
Druhú vec, ktorú spravil, bola dôkladná kontrola celého pozemku s Cameron po boku, kým si nebol istý, že je všetko v poriadku. Nebol to žiadny rýchly výkon, vzhľadom veľkosti domu.
„Bola si vydatá?“ spýtal sa, keď  otvorila skriňu v jednej z hosťovských spální.
„Nie,“ povedala, zdala sa prekvapená touto otázkou.
Vylučuje to myšlienku bohatého exmanžela, pomyslel si Jack.
Ďalšia záhada, ktorej sa skoro dostal  na koreň.
Tretie na jeho zozname bolo sa ubytovať. Vzal si miestnosť najbližšie ku Cameroninej – ktorá bola našťastie na rozdiel od ostatných hosťovských spální s nábytkom - a vybavil si tašku. Pokrčil plecami nad jeho sakom a zavesil ho do skrine. Položil svoju náhradnú zbraň na nočný stolík, potom otvoril jednu zo zásuviek bielizníku, ktorý bol v rohu. Objavil vo vnútri mužskú mikinu.
Jach zabuchol zásuvku a zvolil si inú.
Presunul sa k štvrtému bodu večerného programu: starostlivosť o Cameron.
Odvádzala skvelú prácu s tvrdou prokuratúrskou rutinou, predstieraním, že všetko je v poriadku. Ale videl vyčerpanie, ktoré sa usadilo v jej očiach, keď išli k nej. Počul v jej hlase nervozitu, ktorú sa snažila skryť za sarkazmom, keď komentovala francúzske dvere. Avšimol si aj to ako na okamih zaváhala, keď ho nasledovala po schodoch, ktoré viedli na prvé poschodie. Nepochybne spomínala na útok maskovaného votrelca. 
Domnieval sa, že nejedol niekoľko hodín. Zdalo sa to ako dobré miesto, kde môžu začať. Zastavil sa pred dverami jej spálne, aby sa uistil, že všetko je v poriadku. Potom Jack zamieril do kuchyne. Našiel zásuvku, v ktorej bolo dobre opotrebované menu z čínskej reštaurácie, ktorá sa nachádzala o niekoľko blokov ďalej.    
Nemal tušenie, čo by chcela jesť, tak objednal dosť vecí. Okrem toho, týmto spôsobom, im zostane dostatok zvyškov. Z toho čo zbadal v jej chladničke a mrazničke, usúdil, že je ešte horšia kuchárka ako on. Vďaka Bohu za donášku, pretože šesť stôp a dva palce vysoký človek nemôže vydržať ani hodinu s takýmito mrazenými jedlami. Keď uviazol v džungli v Kolumbii na päť nocí so štyrmi chlapmi z jeho špeciálneho armádneho tímu, stále mali väčšie dávky potravín ako toto. Ako ďalšie skontroloval skrinku s alkoholom v jedálni. Vyzerá to tak, že má rada víno, má rada červené a tak stavil na istotu a vybral Cabernet. Či už si to chcela priznať alebo nie, vedel, že bude potrebovať nejakú pomoc, aby v noci zaspala. Pri počúvaní zvuku tečúcej vody, spravil okruh v kuchyni a nalial jej pohár vína. O pár minút neskôr zazvonil zvonček. Po krátkom okamihu zmätku, kedy Jack prehľadal chlapa z donášky, vypýtal si jeho ID a volal do reštaurácie, aby si potvrdil jeho zaradene, mohol chlap odísť a Jack dostal jedlo.
Jack položil tašky s jedlom na pult, schmatol pohár s vínom a zamieril po schodoch hore. Cameron nechala dvere do spálne čiastočne otvorené, tak ako ju požiadal. Zaklopal.
„Vstúp,“ povedala tichým hlasom.
Jack odtlačil dvere, aby mohol vstúpiť. Našiel ju ako stojí pred šatníkom. „Myslel som si, že budeš chcieť pohár vína, ktoré ti pomôže.....“ odmlčal sa, keď sa otočila, omráčený tým, čo videl.
So slzami v očiach.
Samozrejme, uvedomil si to. Šatňa, kde sa vrah ukrýval a čakal na ňu.
Postavil pohárik na zem a šiel k nej. „Cameron... všetko je v poriadku. Vieš to, že?“
Zažmurkala a slza jej stiekla po tvári.
To ho zabilo.
Jack ju objal a pritiahol si ju k sebe. Zašepkal jej do ucha. „Už sa viac k tebe tak blízko znovu nedostane, zlatko. Sľubujem. Nedotkne sa ťa ani prstom, už nikdy.“
Obrátila tvár oproti jeho hrudi a potom nakukla dnu do skrine. Mohol prisahať, že ju počul posmrkávať.
„Sú to tak pekné šaty,“ povedala nakoniec.  
Jack sa pozrel. Dlhé hodvábne ružové šaty viseli na prednej strane skrine. Nemal potuchy prečo plače nad nimi, ale myslel si, že bude jednoducho najlepšie prikývnuť a za daných okolností byť oporou. Možno ich vrah pokrčil alebo tak niečo.
„Sú to veľmi pekné šaty,“ súhlasil.
Cameron ukázala na dvojicu strieborných vyvýšených topánok, ktoré boli v skrini na podlahe. Mala ich umiestnené priamo pod šatami, ako keby ich mala na sebe neviditeľná žena. „A topánky ...“ pozrela sa na neho s uplakanými očami. „Oni by spolu tak dokonale sedeli, nemyslíš?“
Jo.... možnože by bolo lepšie, ak by preskočili večeru a dal ju rovno spať. Niekto tu bol trochu rozladený.
Odkašľal si. Úprimne povedané toto bol ten druh vecí, v ktorých bol Wilkins lepší. „A teraz.... už nechceš znova nosiť tie topánky, pretože ....sa ich mohol vrah dotknúť?“
Dopekla, on je muž, čo o tom vie? Možno topánky boli nedotknuteľné ako peňaženky a rozlúčky so slobodou.
Cameron sa odtiahla a divne sa na neho pozrela. „Čo? Och, no tak, daj mi aspoň trochu kreditu Jack. To sú družičkovské šaty. Som naštvaná, pretože som si ich mala obliecť na svadbu mojej kamarátky Amy. Tento víkend v Michigane. So všetkým tým chaosom dneska, som na to úplne zabudla.“ Vzdychla. „Chystáš sa mi povedať, že tam nemôžem len tak ísť, že?“
Jack nad tým premýšľal. „Kde v Michigane?“
„V hoteli Traverse City, Amy tam bola na dovolenke s rodinou, keď bola dieťa. Ona túto svadbu chystá už  roky. Znamená to pre ňu veľa.“ Cameron sa prinútila k úsmevu.
„Vyzerá to tak, že ma Collin bude musieť zastúpiť ako družičku po tom všetkom. Bude tak naštvaný.“
Jack videl priamo cez ten úsmev. Bolo nemožné si nevšimnúť, ako si je s priateľmi blízka. Traverse City bolo dobrých pár stoviek kilometrov od Detroitskej kancelárie, ale pravdepodobne mohol presvedčiť Davisa aby zavolal niekomu, kto mu dlhuje láskavosť. Každý dlhuje Davisovi láskavosť.
„Môžem ťa zobrať na tú svadbu, “ povedal.
„Naozaj? Myslíš si, že to bude bezpečné?“
„Za predpokladu, že môžem poslať pár agentov ako zálohu z kancelárie v Detroite. Vlastne to bude dobre fungovať. Toto je veľký dom – veľa priestoru, aby som na teba dohliadol. Plánoval som nainštalovať bezpečnostný systém – tichý alarm, detektor pohybu. Jeden z našich technologických tímov ho môžu nainštalovať počas víkendu. Aa keď sa ty a ja vrátime zo svadby, bude fungovať.“
Vydýchla, zdala sa prekvapená a aj sa jej uľavilo. „Výborne. Dobre. To, uf ..... bolo to jednoduchšie ako som si myslela.“
Jack zdvihol hlavu. Počkaj chvíľu ..... Nemohol sa rozhodnúť, či je naštvaný, alebo dojatý. Zahákol prst do opasku tréningových nohavíc, ktoré si obliekla a pritiahol si ju bližšie. „Oklamala si ma s tými slzami, Cameron?“
Vyzývavo sa na neho pozrela, zdanlivo pobúrená tým návrhom. „Robíš si srandu? Po dni ktorý som mala, nemám nárok na pár sĺz? .“
Jack čakal.
„Táto svadba je pre mňa veľmi dôležitá. Nemôžem uveriť, že si o mne pochyboval. Úprimne Jack, slzy sú skutočné.“
Čakal ešte viac. Bude musieť nakoniec prehovoriť. Vždy to tak robili. Cameron sa posunula pod ťarchou jeho pohľadu. „Dobre, dobre. Niektoré slzy boli skutočné.“ Pozrela sa na neho naštvane. „Si v tom naozaj dobrý.“
Usmial sa. „Ja viem.“ Zobral pohárik z podlahy a podal jej ho. Nasledovala ho dole po schodoch a uvidela na pulte tašky s jedlom.
„Prečo si nesadneš, kým všetko pripravím,“ povedal Jack. „Nechcel by som ťa unaviť v tvojom emocionálne nestabilnom stave.“
Sledovala ho ako vyberal biele horúce krabice a pokladal ich na pult pred sebou. Žmurkla, keď sa zastavil.
„To je .... docela moc s tým rozmiestnením.“ Povedal Jack.
Cameron sa zasmiala. „Wow – si si istý, že vytiahneš všetky zástavy na dievčatá.“ Chytila nejaké paličky a krabicu blízko seba, vadiac jej nedostatok prezentácie.
Spočiatku, keď jedli diskutovali o vyšetrovaní Robardsovej. Potom, keď začali upratovať, Cameron smerovala rozhovor k trom rokom, ktoré strávil v Nebraske – kedysi to bolo pre nich tabu. Vedomý si možných úskalí rozhovoru, sa jej Jack rozhodol povedať o jednom poslednom prípade, ktorý tam naposledy riešil – chytali bankového lupiča, ktorého média nazvali „ButtBandit (zadkový zloduch)“, vďaka záľube páchateľa zanechať vazelínový odtlačok jeho spodnej zadnej časti na okne vedľa bankomatu, ktorý v noci vylúpil.
Cameron sa snažila nesmiať, keď vyhadzoval prázdne krabice. Nevydržala a vybuchla. „Prepáč. Som si istá, že to bol veľmi dôležitý prípad. Ako ste chytili toho chlapa?“ Začala sa znova smiať. „Mali ste  v databáze odtlačok podozrivého zadku?“    
„Ha, ha,“ povedal Jack, siahajúc na prázdne krabice pred ňou, ktoré vyhodil.  „Nie, toho chlapíka sme chytili, pretože mal vazelínu aj na rukách, keď si natieral zadok. A počas vytvárania  jedného odtlačku zadku zanechal za sebou aj nejaké odtlačky prstov, a podľa toho sme našli zhodu v databáze – už bol vo väzení za lúpež v obchode.“
„Kiež by som mohla vidieť to, ako ste ho zatikali,“ povedala Cameron, oprela sa o pult a napila sa vína.
„Bol to vrchol mojej kariéry,“ povedal Jack sucho a odložil zvyšky do chladničky. Zavrel dvere a uvidel, ako ho pozoruje s vážnym výrazom.
„Čo sa deje?“ spýtal sa. 
„Musím ti niečo povedať,“ povedala. „Musím ti povedať, čo sa stalo pred tromi rokmi ... Ja nie som tá, ktorá ťa prevelila do Nebrasky.“
Jack si prešiel prstami po perách.
„Hovor.

3 komentáře:

  1. no wau... konečně mu to řekne :) těším se na jeho reakci, doufám že se na ni vrhne :DD dík za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  2. Úžasný... Budou bydlet spolu... Už jsem zvědavá, jak to mezi nimi bude fungovat... =D... a Haleluja! Cameron Jackovi konečně řekne, jak to tenkrát bylo! Už se nemůžu dočkat další kapitoly... Děkuju za překlad a korekturu... No... co bychom si bez vás počali? =)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad a doufám, že další kapitolka bude brzy :D

    OdpovědětVymazat